Tak to co som posledne pisal o frontach nebolo tak uplne pravda. Jedna prisla a zostala. Narazila na hory a sklzla dole .Tu v Pokhare a okoli sa to prejavilo oblacnostou a silnejsiou inverziou ako obvykle. Ovzdusie sa zmenilo na mlieko a Annapurna s prilahlymi kopcami zmizla uplne. 
Davam si pauzu od lietania a ako skusku prezitia som sa rozhodol pozicat motorku. V pripade Nepalskych ciest sa da hovorit naozaj o skuske prezitia. Okrem obvykleho chaosu sa jazdi v lavo. Ranna prechadzka po Lakeside turistickom centre pokhary chvila vyjednavania a stroj bol moj. Bez nejakych velkych skusenosti s motorkami na azijskych cestach a europskym chapanim vyznamu tubenia. Nemohla byt lepsia kombinacia. Sadam na stroj a startujem. Kolesa sa krutia na prasnych cestach a keby tu boli nejake stredove ciary tak by som aj tie zahrnul do opisu. Ja som hnany novonadobudnutym pocitom supersamca vyplivajucim zo skutocnosti ze medzi nohami zvieram peknych par kilogramov poctivej ocele. Lepsiu oslavu valentina si ani neviem predstavit. Pri tom vsetkom buseni testosteronu na lebecnu dutinu som dostal napad ako dat svojej jazde nejaky zmysel. Nech sa tak bezcielne nepotulujem po krajine. Zastavil som sa vo fotolabe a dal vytlacit par fotiek s planom urobit male gesto, ktore sice supersamci nezvyknu robit len tak ,ale snad to trochu vycisti karmu. Prva zastavka 
budhisticka gompa nad Pokharou, predsaj len vytlacenie fotiek chvylu trva. Pekne miesto urcite by poskytlo paradny vyhlad keby dovolilo pocasie. Cesta hore bola slusna previerka mojich novych schopnosti jazdit na motorke.Niekedy som mal pocit ze idem na vodnom skutry .Zadne koleso hlavne ked sa zaborilo do prachu bolo vsade inde len nie v smere jazdy. Ale zvladol som to. Dobra priprava na to co ma caka. Cesta naspat ,vyzdvihnut fotky a rovno smerom do Dhampusu. Ako som uz pisal ,pri pristati v tejto dedine som sa stretol s troma mladymi nepalcankami, ktore sice vobec nevedeli po anglicky ale vobec to nevadilo. 
Fotoaparat dostal zabrat a vzniklo z toho zopar velmi milych fotiek .Na tvarach mojich spolocnicok bolo vidiet ze by sa rady ku nim dostali. Moj plan ? Spytat sa nejakeho decka v dedine ci pozna dievca na obrazku ,pripadne som mal este meno "Rajana" a odovzdat tych par fotiek co som nechal vytlacit. Len tak. Male bezvyznamne gesto pre cloveka z Europy, velke pre niekoho z Azie.V dedine som sa zastavil najprv v malom bare kde mi miestny barman ktory si ma pamatal este z predoslej navstevy povedal ze dotycna je este v skole a ze on jej ich odovzda. Nechce sa mi tomu verit tak pod zamienkov ze idem pofotit dedinu som sa vybral prec. Pri najblizsiej moznosti som si odchytil chlapciska na ulici a ukazal fotku. Stalo ma to 10 rupii.
Zaviedol ma do najchudobnejsiej casti dediny co bolo vidiet podla barakov ktore tam stali a zo vsetkych stran sa okolo mna zhrkli krpci s tradicnou otazkou nepalskich deti na turistu " Have you pen?" alebo "Have you chockolade ?" atd atd. Cloveku je hned jasne co nechyba vo vetsine batohou trekerov ktori sa vracaju z okruhu okolo Annapurny. Kym islo chlapcisko zavolat dotycnu pre ktoru boli fotky tak si ma spoza plotu nedovercivo premeriavala stara zena. Podla reakcie ktora nasledovala to stalo za to. Prekvapenie a obrovska radost. Prijimam mile a trochu rozpacite pozvanie na caj, ktore mi umozni trosku spoznat zivot miestnych. Moja hostitelka bola mierne nesvoja a nemohol som sa zbavit pocitu ze sa hanbi za to ako byvaju. Priznam sa ze aj mna to trochu zaskocilo lebo vobec na to nevyzerala. Dve male miestnosti na byvanie kde je 5 posteli, jedna olepena plagatmi Hinduistickeho pantheonu a malym oltarom kde som samozrejme nemal pristup. Veta ktoru obcas pocuvam od miestnych "Nepal is a poor country" nabera novy rozmer.
Sedim tam ,popijam caj a "Poor country" sa zrazu stava osobnou vecou. Lutujem ze nerozumiem ich reci, je tolko otazok ktore by som rad polozil ale odpovedat si musim sam. Mala zmena oproti turistami preplnenej Pokhare, s horkou prichutou. Pod nohami udupana zem a na stene zopar fragmentov zivota z beznej deckej izby s akymi sa stretavame u nas v podobe plagatov miestnych akcnych hrdinov .Zjavne postel Rajanineho brata. Az teraz mi dochadza v plnom rozsahu aky velky vyznam ma tych zopar fotiek co som dal vytlacit. Predomnou sedi dievca tak vo veku 
14-16 rokov s prijemnym a prirodzenym usmevom, neviem ako je na tom so vzdelanim a uz vobec neviem ako s buducnostou. Pozera na mna ako na zjavenie a ja sa neviem zbavit pocitu ze take iste mnozstvo otazok ako ja mam na nu tak ma ona na mna. Stale sa ucim ,o ludoch o vnimani sveta okolo seba. Clovek pride zdolavat hory. Hnat sa za dobrymi fotkami Machapuchare alebo Annapurny ,aby mohol ukazat doma vsetku tu velkolepost a buchat sa do hrude a tie najcennejsie momenty zachyti niekde na malej dedine v miestnom slume so spolocnostou ludi pre ktorych nie su bezne veci az tak samozrejme. Fotografia alebo rozpravanie na toto nestaci, tym si treba prejst. Nepodarilo sa mi sice dostat sa do hor ,s padakom ako nastrojom na cestovanie. Kludne by som celu tuto cestu mohol oznacit ako nevydarenu. Ale objavil som uzastnu vlastnost kridla davat do pohybu udalosti, ktore vedia cloveka naucit vnimat svet okolo z inej perspektivy. Velmi cenna lekcia pre supersamca ktory nie je super a ani sa neciti byt samcom. Odchadzam z Dhampusu v hlave viri mnozstvo myslienok, usmevy dievcata z fotografie a snaha pochopit tu tenku hranicu kedy sa z obycajnej malickosti stava velka vec.
Davam si pauzu od lietania a ako skusku prezitia som sa rozhodol pozicat motorku. V pripade Nepalskych ciest sa da hovorit naozaj o skuske prezitia. Okrem obvykleho chaosu sa jazdi v lavo. Ranna prechadzka po Lakeside turistickom centre pokhary chvila vyjednavania a stroj bol moj. Bez nejakych velkych skusenosti s motorkami na azijskych cestach a europskym chapanim vyznamu tubenia. Nemohla byt lepsia kombinacia. Sadam na stroj a startujem. Kolesa sa krutia na prasnych cestach a keby tu boli nejake stredove ciary tak by som aj tie zahrnul do opisu. Ja som hnany novonadobudnutym pocitom supersamca vyplivajucim zo skutocnosti ze medzi nohami zvieram peknych par kilogramov poctivej ocele. Lepsiu oslavu valentina si ani neviem predstavit. Pri tom vsetkom buseni testosteronu na lebecnu dutinu som dostal napad ako dat svojej jazde nejaky zmysel. Nech sa tak bezcielne nepotulujem po krajine. Zastavil som sa vo fotolabe a dal vytlacit par fotiek s planom urobit male gesto, ktore sice supersamci nezvyknu robit len tak ,ale snad to trochu vycisti karmu. Prva zastavka 
budhisticka gompa nad Pokharou, predsaj len vytlacenie fotiek chvylu trva. Pekne miesto urcite by poskytlo paradny vyhlad keby dovolilo pocasie. Cesta hore bola slusna previerka mojich novych schopnosti jazdit na motorke.Niekedy som mal pocit ze idem na vodnom skutry .Zadne koleso hlavne ked sa zaborilo do prachu bolo vsade inde len nie v smere jazdy. Ale zvladol som to. Dobra priprava na to co ma caka. Cesta naspat ,vyzdvihnut fotky a rovno smerom do Dhampusu. Ako som uz pisal ,pri pristati v tejto dedine som sa stretol s troma mladymi nepalcankami, ktore sice vobec nevedeli po anglicky ale vobec to nevadilo. 
Fotoaparat dostal zabrat a vzniklo z toho zopar velmi milych fotiek .Na tvarach mojich spolocnicok bolo vidiet ze by sa rady ku nim dostali. Moj plan ? Spytat sa nejakeho decka v dedine ci pozna dievca na obrazku ,pripadne som mal este meno "Rajana" a odovzdat tych par fotiek co som nechal vytlacit. Len tak. Male bezvyznamne gesto pre cloveka z Europy, velke pre niekoho z Azie.V dedine som sa zastavil najprv v malom bare kde mi miestny barman ktory si ma pamatal este z predoslej navstevy povedal ze dotycna je este v skole a ze on jej ich odovzda. Nechce sa mi tomu verit tak pod zamienkov ze idem pofotit dedinu som sa vybral prec. Pri najblizsiej moznosti som si odchytil chlapciska na ulici a ukazal fotku. Stalo ma to 10 rupii.
Zaviedol ma do najchudobnejsiej casti dediny co bolo vidiet podla barakov ktore tam stali a zo vsetkych stran sa okolo mna zhrkli krpci s tradicnou otazkou nepalskich deti na turistu " Have you pen?" alebo "Have you chockolade ?" atd atd. Cloveku je hned jasne co nechyba vo vetsine batohou trekerov ktori sa vracaju z okruhu okolo Annapurny. Kym islo chlapcisko zavolat dotycnu pre ktoru boli fotky tak si ma spoza plotu nedovercivo premeriavala stara zena. Podla reakcie ktora nasledovala to stalo za to. Prekvapenie a obrovska radost. Prijimam mile a trochu rozpacite pozvanie na caj, ktore mi umozni trosku spoznat zivot miestnych. Moja hostitelka bola mierne nesvoja a nemohol som sa zbavit pocitu ze sa hanbi za to ako byvaju. Priznam sa ze aj mna to trochu zaskocilo lebo vobec na to nevyzerala. Dve male miestnosti na byvanie kde je 5 posteli, jedna olepena plagatmi Hinduistickeho pantheonu a malym oltarom kde som samozrejme nemal pristup. Veta ktoru obcas pocuvam od miestnych "Nepal is a poor country" nabera novy rozmer.
Sedim tam ,popijam caj a "Poor country" sa zrazu stava osobnou vecou. Lutujem ze nerozumiem ich reci, je tolko otazok ktore by som rad polozil ale odpovedat si musim sam. Mala zmena oproti turistami preplnenej Pokhare, s horkou prichutou. Pod nohami udupana zem a na stene zopar fragmentov zivota z beznej deckej izby s akymi sa stretavame u nas v podobe plagatov miestnych akcnych hrdinov .Zjavne postel Rajanineho brata. Az teraz mi dochadza v plnom rozsahu aky velky vyznam ma tych zopar fotiek co som dal vytlacit. Predomnou sedi dievca tak vo veku 
14-16 rokov s prijemnym a prirodzenym usmevom, neviem ako je na tom so vzdelanim a uz vobec neviem ako s buducnostou. Pozera na mna ako na zjavenie a ja sa neviem zbavit pocitu ze take iste mnozstvo otazok ako ja mam na nu tak ma ona na mna. Stale sa ucim ,o ludoch o vnimani sveta okolo seba. Clovek pride zdolavat hory. Hnat sa za dobrymi fotkami Machapuchare alebo Annapurny ,aby mohol ukazat doma vsetku tu velkolepost a buchat sa do hrude a tie najcennejsie momenty zachyti niekde na malej dedine v miestnom slume so spolocnostou ludi pre ktorych nie su bezne veci az tak samozrejme. Fotografia alebo rozpravanie na toto nestaci, tym si treba prejst. Nepodarilo sa mi sice dostat sa do hor ,s padakom ako nastrojom na cestovanie. Kludne by som celu tuto cestu mohol oznacit ako nevydarenu. Ale objavil som uzastnu vlastnost kridla davat do pohybu udalosti, ktore vedia cloveka naucit vnimat svet okolo z inej perspektivy. Velmi cenna lekcia pre supersamca ktory nie je super a ani sa neciti byt samcom. Odchadzam z Dhampusu v hlave viri mnozstvo myslienok, usmevy dievcata z fotografie a snaha pochopit tu tenku hranicu kedy sa z obycajnej malickosti stava velka vec.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára